Mišo Čabala - Ryšavý bohém z Prešova

Publikované: 
12/03/2021
Kategórie: 
Mišo Čabala - Ryšavý bohém z Prešova

Názov výstavy: Mišo Čabala – Ryšavý bohém z Prešova  
Miesto konania: Šarišská galéria v Prešove, Hlavná 51
Trvanie: 11. 3. – 23. 5. 2021
Kurátor: PhDr. Miro Procházka

Mišo? Čakával ma pri vlaku, keď som pricestoval. Vyzeral, sťaby si práve odskočil od rozrobenej práce – fľaky od farby mu kde-tu krášlili gate, ruky, či sveter, zavše aj vlasy alebo mal nimi zlepené brvy. Hatlal čosi o uvítacom výbore. Nerozumel som, či je jeho zástupcom alebo ostatní členovia sa medzitým rozpŕchli, každopádne sme sa ich pustili hľadať. Začali sme rovno v Staničnej a pokračovali k Lipe. Mišo kráčal friško, mal som čo robiť, nečudo, veď za štúdií v Brne behával za tamojší klub stredné trate. V Dukle nás privítal interiér praskajúci hlasom a smiechom Joža Stražana. Mišo zvolal: „Kukajce, už ku nám idze ĽUD“. Prezývka mu prischla, lebo v začiatkoch na prešovských divadelných doskách dostával len nepatrné úlohy ako prebehnúť cez javisko, postávať alebo skandovať v skupinke.

Presunuli sme sa do Verchoviny, kde zasadala honorácia: scénograf Marcinko Brezina, občas aj sochár Fero Patočka. Nastala spanilá jazda korzom so zastávkou, medzi iným, v Čiernom orlovi pri šéfovi výpravy divadla Štefanovi Buntovi a významnom rozcestníku, aký predstavovali Krámiky. Tam tvoril neoddeliteľnú súčasť zariadenia scénograf Miro Matejka, ku ktorému sa príležitostne pridružil Pišta Hudák a zo skúšky si sem odskakovali speváci Štefan Senko a Slavo Benko či baleťák ťažkého kalibru Štefan Adler. Ak bola na služobke riaditeľka galérie Marta Hrebíčková, tak aj grafik a kurátor Michal Pastorák alebo sochár Ďuďo Bodnár. Pokiaľ nás zavialo hore na Vežu, tuším sa tam osviežoval Fedor Vico, ktorý nás zvábil dolu do oblasti Floriánovej ulice, ktorej kraľoval dramaturg Vasiľ Turok. Plus režisér Jaro Sisák a ich Rusínske divadlo. Aby nemal absenciu, dostavil sa reštaurátor Jaro Rešovský. A kdesi sa pritrafil aj Dušan Srvátka. Ako sme tiahli ďalej k hotelu Šariš, zrednuté šíky postupne dopĺňali a padlých nahrádzali predstavitelia mladého pokolenia na čele s Petrom Kocákom. Ej, boliže to bohatierske časy! Na mape vyzerá to prešovské námestie také mrňavé, ale obísť ho zavše trvalo aj pár dní. A Mišo mi bol prvotriednym sprievodcom.

Narodil sa 4. februára 1941 v Nižných Čabinách v okrese Medzilaborce. Ako malý osirel, tak ho vychovávali starí rodičia. Keďže ho trápilo, že si nemôže vybaviť podobu otca a mamy, dedo ho nakriatol, aby sa ich pokúsil nakresliť. Výsledok − či už aby ho potešil, alebo tak bolo naozaj − starký vychválil ako trefný, čo rozpútalo Mišovu celoživotnú neskrotnú kresliarsku vášeň. Zachycoval bársčo v dohľade: krajinu, ľudí, podoby, domy, prírodu. Žiaľ, aj starí rodičia sa pominuli. Mišo so sestrou museli do sirotinca.

Na radu svojho výtvarného tútora Štefana Hapáka sa vydal v sedemnástich do Brna študovať na Strednej škole umeleckého priemyslu. Vzali ho na oddelenie úžitkovej maľby v architektúre (1958 – 1962). Otvoril sa mu nový svet. Výstavy, divadlo, šport. A Mišo všetko nasával sťa špongia. Po skončení sa stal propagačným výtvarníkom Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku. Nie nadlho. Odporúčanie rusínskeho rodáka Dezidera Millyho a príprava Štefana Hapáka prispeli k prijatiu na bratislavskú Vysokú školu výtvarných umení (1963 – 1969). Komornú maľbu si osvojoval u profesora Jána Mudrocha, všeobecné a krajinárske maliarstvo u Dezidera Millyho, monumentálnu maľbu u Petra Matejku. Nasledovala krátka epizóda na Výtvarnej katedre Pedagogickej fakulty v Trnave (1969 − 70).

Učiteľovanie ho nebavilo. Ťahalo ho domov. Napokon zakotvil v metropole Šariša, kde od roku 1972 pracoval ako slobodný umelec. Čo pri družnej povahe Mišovho života bol zázrak. Práce ponúkané cez oficiálnu predajňu Fondu výtvarných umelcov DIELO podliehali posudku ideologickej komisie. Tá určovala aj ceny. Aby si platené odsedné zaslúžili, členovia mávali pripomienky, ktoré do ďalšieho zasadnutia trebalo zohľadniť. Keď raz Mišovi vytýkali, že na obraze nič nezmenil, ospravedlňoval sa, že nestíhal, lebo sa zdržal v Mexiku. Porota chápavo prikývla, netušiac, že ide o chýrne Mexiko na Jarkovej ulici.
Inokedy mu úplne vyšumel z hlavy posudkový termín. Letkom si najal nákladný taxík, na korbe obraz rozmaľoval a ofukujúc ho porote v Košiciach ponúkol ešte mokrý. Keď mu dakedy namietali, že výplod pôsobí nedokončene, dôvodil: „Dobrý obraz musí dozrieť ako rokfór“.

Mišova tvorba podliehala jeho založeniu a nálade. Ako kresliar voľne črtal tvary a podoby zopár rýchlymi ťahmi, usilujúc sa vystihnúť podstatu a ducha námetu, nech už sledoval povahu krajiny, osoby, pohyb tanečníkov, ľudí pri rozhovore alebo len tak odpočívajúcich, rytmus miesta, mesta, ba aj ornamentu na stužke v dievčenských vlasoch. Pri maľbe je vec zložitejšia. Chvíľami z nej preblesnú výtvarné vzory, vplyvy a podnety, ktoré však vždy vedel začleniť a svojsky pretaviť do rukopisu, o ktorom na prvý pohľad poviete: "Aha, Čabala!". Preto vonkoncom neprekáža, ak sem-tam pripomenie Degasove baletky, Goghovu expresívnu krajinu, Mudrochove kvetinové zátišia a podobizne. V prípade krajinomaľby azda najmocnejšiu odozvu nachádza Zakarpatská maliarska škola sprostredkovaná Štefanom Hapákom, ktorý cez vojnu študoval na Učiteľskom ústave v Užhorode u Vojtecha Erdélyiho. Ide o podivuhodnú zmes realizmu, postimpresionizmu, fauvizmu a cézannizmu. Mišo z nej načiera podľa potreby a ľubovôle, aby impresívne alebo expresívne vyjavil rozjímavú lyrickosť svojho kraja. Takto ho okrem šesťdesiatich výstav na Slovensku predstavil v Poľsku, Bulharsku a Francúzsku. Nazdávam sa, že pre Mišov naturel, jeho vlastné ja, je najpríznačnejšia zimná krajina. S obmedzenou farebnosťou, zbavená príkras, obnažená na dreň, tlmočí clivotu za minulým, zmareným a nenávratne strateným, vyjadruje to podstatné − holé bytie.

Mišo odišiel do nebeského Montmartru 3. augusta 2002.

Ozaj: istý zberateľ videl na výstave jeho autoportrét a dlho sa ho od neho pokúšal získať. Viackrát sa stretli, posedeli, noci poprebesedovali. Až odrazu prišiel Mišo za ním a vraví: „Máš 1 500 korún? Na ruku a môžeš si ho hneď odniesť“. Keď si ho zberateľ chcel zavesiť doma na stenu, na zadnej strane našiel štítok s úradnou cenou 10 000 korún.

Taký bol Mišo.

Návštevnosť:  
© 1956 - 2021 Všetky práva vyhradené pre Šarišská galéria v Prešove