Štefan a Zuzana Roskoványiovci: Rodinná záhrada

Publikované: 
22/10/2020
Štefan a Zuzana Roskoványiovci: Rodinná záhrada

Názov výstavy: Štefan a Zuzana Roskoványiovci: Rodinná záhrada
Miesto konania: Šarišská galéria v Prešove, Hlavná 5, Prešov
Trvanie: 22. 10. – 31. 1. 2021
Kurátor: PhDr. Miro Procházka

Ide o život, ktorý by vydal na román. Vlastne, pri dnešnej koronavírusovej generácii, ktorá sa v prvých triedach naučila iba písmeno A a E, a potom ich rovno prijali na vysokú, na film. Takže by to pochopila aj s rovnakými diplomami vzdelaná súčasná vládna garnitúra. Čo? Akože čo?! Príbeh človeka, ktorý to z ničoho dotiahol niekam. A potom....? Potom, v najlepšom, tragicky zomrel. 

Či som ho poznal? Neviem. Pre mňa bol spolubohém, vtipný spoločník, rovnocenný rozhľadený diskutér. Stretali sme sa v košickom Klube výtvarníkov, po jeho zániku v podniku na Kováčskej, kde Pišta v zadnej miestnosti vystavoval a ktorého meno si nepamätám a ešte neskôr vo Varšane, kde všade bola pôda na vášnivé debaty, ktoré si pamätám a ktorých sa Pišta, po zrelom uvážení a vypočutí si všetkých názorov, s vervou zúčastňoval. Hádky sa v tých časoch krútievali okolo umenia. 
Ale najmä: každoročne sme so synom chodievali na Veľkú noc k nim šibať. Tri ženy v rodine, sú tri ženy. Pišta bol rád. Syn si po povinnej jazde vyberal vajíčkovú výslužku u Aňušky, Katky a Zuzky v kuchyni, kým my, páni, sme mohli pokojne besedovať v ateliéri. Byty to boli vždy nádherne priestorné. Najprv ten na Strojárenskej nad Mäsnou a naposledy ten na Zámočníckej, z ktorého stien pochádza väčšina tu vystavených diel.

Vráťme sa k spomínanému námetu na film.
Štefan Roskoványi sa narodil 4. decembra 1946 v Košiciach, zomrel hlúpo nešťastne 11. novembra 2002 tamže. Naša výstava je tak aj pripomenutím jeho nadchádzajúceho 75. výročia narodenia. Odmalička vášnivo kreslil. Ako sedemročnému mu zomrela mama, o tri roky nato otec. S mladším bratom sa už nikdy nestretli, podelili si ich príbuzní a Tomáš v uvoľnených 60. rokoch emigroval do Juhoafrickej republiky. Pištu v kruhu náhradnej rodiny tety sprevádzal pocit vykorenenosti a skončil v sirotinci. Vyučil sa za opravára ľadničiek. Neviem, akým zázrakom, lebo keď mal pritĺcť klinec, striekala krv. Večerne si urobil maturitu. Na bratislavskú Vysokú školu výtvarných umení ho prijali až na piatykrát, medzitým pracoval ako fotograf, modelár, záhradník, mŕtvolkár na patológii, mäsiarsky pomocník, kulisár, drevorubač. Preto neznášal, ak niekto, kto dostal takúto šancu, štúdium zanechal alebo povolanie nevykonával, či ho prznil. 

Po absolutóriu na oddelení portrétnej maľby u prof. Čemického a krajinomaľby a figurálnej kompozície u prof. J. Želibského učil na Strednej škole umeleckého priemyslu v rodnom meste. Od roku 1984 pôsobil ako umelec na voľnej nohe. Čo pri manželke starajúcej sa o domácnosť a dvoch dorastajúcich dcérach nebola psina. Talent je talent. Bol vyhľadávaným portrétistom, čoho dôkazom je aj rad podobizní košických primátorov a riaditeľov VSŽ. Vždy sa usiloval vystihnúť ducha osobnosti. Ženy maľovať nechcel, lebo ako tvrdil, „každú chvíľu sú iné a urážlivé. Sedemdesiatročná chcela byť bez vrások, taká s veľkým nosom ho chcela menší. Čo som ja plastický chirurg? Ďalší žiadali po dvoch rokoch obraz premaľovať. Z naivného dievčaťa sa stala baba z Playboya, odmietol som.“ 

Tvorba mu bola vášňou. Cítil priam duševnú potrebu niečo ňou vyjadriť. Vravieval: „Maliarstvo ma napĺňa, upokojuje, privádza na kladné myšlienky. Drží nad vodou. Keď vidím biele plátno, chytro ho musím zatrieť." V diele nadviazal na podnety košickej avantgardy. Nečudo, veď chodil na súkromné hodiny kreslenia k Ľudovítovi Feldovi. Základ predstavovala vždy figúra, atmosféra, príbeh. Maľoval, čo zažil a pri maľovaní to opäť prežíval. K niektorým obrazom  sa vracal, dokončieval aj pol roka: „Je to asi ako keď ideš dolu po schodoch a musíš sa vrátiť, aby si skontroloval, či je zamknuté, pustená voda. Objavujem chyby, ktoré treba napraviť.“

V rukopise uplatňoval rozplývavé obrysy a prelínanie farieb. Tento štýl azda ovplyvnila silná krátkozrakosť. Bol to akoby pohľad cez zahmlené okuliare. Vari preto hojne používal výraznú červeň. Až ho raz na výstave obvinili, že vykúpil všetku červenú v Košiciach. Keď potom namaľoval dva obrazy len modrou, rozchyrovali, že stráca zrak. Ako tvrdil, každý si svoju farbu nesie sám v sebe. 

„Treba ovládať remeslo, to je základ, potom môžeš hľadať individuálnu cestu“, hlásal. Jeho osobitosťou boli žánrové výjavy spoločnosti okorenené príznačnou štipkou irónie či humoru, rodinné výjavy, košické zákutia, meditatívne zátišia a očarenie konskými dostihmi. Nemal rád smútok, veď podľa neho je v živote toľko pesimizmu! Ku koncu sa venoval aj abstraktnej maľbe. Išlo o hru s farbami a vnútorné vyjadrenie, ku ktorým si púšťal Bacha a Vivaldiho, alebo v televízore podmorský svet. Uplatňoval tu svoj živelný a dynamický naturel, spod ktorého však vždy presvitá realistický základ. 

Naposledy sme sa videli na akcii, kde si dohodol portrétovanie a hneď si vypýtal foršus. Osemtisíc korún. Nemalý peniaz na tie časy. A okamžite chcel ísť žiť. Márne sme ho prehovárali, že jedlo, pitie aj dobrú spoločnosť má okolo seba. S otrasom mozgu ho našli ležať v bezvedomí na strmých schodoch pivničnej herne oproti dverám jeho domu. Lekársku prvú pomoc k nemu zavolal anonym. Vo vreckách nemal ani fuka. Spadol a okradli ho? Alebo ho niekto zámerne postrčil? 

Zopár dní ležal v kóme. To je všetko. Na našej výstave návštevník uvidí prehľad jeho tvorby od diplomovej práce až po posledný obraz s názvom Konečná. Je najfalšovanejším východoslovenským výtvarníkom.

Prečo Rodinná záhrada? 

Pišta bol rodinný typ, zbožňoval svoje ženské zázemie. Jeho rodina mocno držala pospolu. Čo táram, drží dodnes! A dcéra Zuzana zodvihla z otcových rúk vykĺznutú rodinnú štandardu. Znamená spoločné témy, záhony, sejbu, kvety, farebnosť, plody. Záhradu.

My, pamätníci, čo sme boli na vojne, vieme. Vašu zástavu vám nesmie nikto vziať. A keď ju máte, musíte ju niesť čo najvyššie, aby ju videl každý.

PhDr. Miro Procházka

Návštevnosť:  
© 1956 - 2021 Všetky práva vyhradené pre Šarišská galéria v Prešove