DIELO MESIACA marec 2016

Publikované: 
08/03/2016
Kategórie: 
DIELO MESIACA marec 2016

DIELO MESIACA marec 2016
Max Kurth: „Bakchanálie“, olej, plátno, 1895-1900,65 x 90 cm, O-785
foto: Gabriela Kutajová

Max Kurth_Bakchanálie_ 1895_1900

Max Kurth_Bakchanálie_ 1895_1900


Max Kurth znamená pre Prešov to, čo Dominik Skutecký pre Banskú Bystricu. Obaja umelci dokázali vytvoriť z lokálneho umeleckého strediska lokalitu nadregionálneho významu tvorbou, ktorá vzácne kultivovaným spôsobom premostila akademické praktiky 19. storočia s princípmi raného modernizmu. Skutecký i Kurth zhodne prehlbovali svoj záujem o farebné a svetelné kvality maľby, o diferencovanú prácu so štetcom, o typicky modernistický princíp povýšenia maliarskych kvalít nad samotný námet.
Max Kurth sa narodil 23.2. 1869 v Kayne v Sasku-Anhaltsku do rodiny obuvníckeho majstra. Jeho starý otec z matkinej strany bol maliarom a fotografom – u neho nadobudol prvé základy výtvarného vzdelania. To dovŕšil štúdiom na berlínskej Akadémii v rokoch 1888-1895. Prvý krát sa dostal do Prešova v roku 1894 po tom, čo získal Menzelovu cenu spojenú so štipendiom umožňujúcim cestovať po Európe. Očarený živým a pitoreskným folklórom Šariša vytvoril množstvo štúdií, za ktoré opäť získal Menzelovu cenu. Do Prešova sa neustále vracal, dozaista nielen kvôli téme, ktorá mu prirástla k srdcu. V Prešove mal možnosť byť v priamom kontakte s Pavlom Szinyei-Merse, maliarom stredoeurópskeho významu, a to práve v čase obnoveného záujmu o jeho dielo. V roku 1899 sa v Prešove usadil natrvalo. Svoju úlohu na Kurthovom rozhodnutí dozaista zohrala i početná a blahobytná meštianska klientela, ktorá prejavovala o akademicky vzdelaného maliara veľký záujem.
Kurthova alma mater berlínska Akadémia bola omnoho konzervatívnejšia než akadémia mníchovská, pozvoľna absorbujúca nové francúzske umenie. Napriek tomu Kurth aktualizoval svoj výtvarný prejav priamo úmerne s poznatkami získanými na cestách. Aj keď mnohé detaily z jeho života ešte nepoznáme, zdá sa, že z autopsie poznal nielen nemeckú verziu impresionizmu, ale i pôvodné francúzske vzory. Kurthova luministická realistická maľba má paralelu v dielach nemeckých súčasníkov Fritza von Uhde (1848-1911), Fritza Overbecka (1869-1909) či Hansa am Ende (1864-1928) s jeho courbetovsky hmotne cítenou funkciou farebnej pasty.
Ako figuralista sa Kurth primárne orientoval na motívy trhov a odpustov, veľa tvorivej energie venoval portrétnemu žánru, v ktorom dosiahol pozoruhodné výsledky vďaka zmyslu pre žánrové rozihranie kompozície. V neposlednom rade sa vyprofiloval ako pozoruhodný krajinár –okrem kompozícií zjavne ovplyvnených Pavlom Szinyei-Merse vytvoril typicky „kurthovské“ obrazy záhradných interiérov s farebným šerosvitom a magicky pohyblivým svetlom.
Obraz „Bakchanálie“ vytvorené v samom závere 19. storočia je pre Kurtha i pre naše umenie toho obdobia pomerne netypickým dielom – náročná mytologická kompozícia akademického typu by sa dala očakávať skôr vo väčších centrách s umelecky i intelektuálne rozhľadenejším publikom a klientelou. Je to syntetické dielo, v ktorom zlúčil záujem o mytologický žáner so žánrom ľudopisným a krojopisným. Hoci sa Kurth po slovensky nikdy nenaučil a pohyboval sa prevažne v prostredí hovoriacom po nemecky a maďarsky, z rokov 1906-1907 je doložený jeho osobný i písomný kontakt s Jaroslavom Augustom, s ktorým ho spájal rovnaký záujem o ľudopisný žáner zo slovenského prostredia.
„Bakchanálie“ spájajú podnety akademizmu, symbolizmu a anekdotického realizmu. Veľkoryso koncipovaná kompozícia vychádza z princípov akademickej maľby, pre ktorú historický, biblický a mytologický žáner opierajúci sa o výdobytky starých majstrov (histórie) predstavoval absolútny kvalitatívny vrchol. V prípade Kurthových „Bakchanálií“ je zjavná nadväznosť na rané mytologické práce Tiziana i na hýrivú nespútanosť a vitalitu flámskeho baroka. Kurthova „história“ však nie je púhou rozmnoženinou klasického námetu, pretože sa pohráva s iracionálnym stretom antických pohanských predstáv so svetom skutočným a súčasným. Diváka najprv zaujme opticky mimoriadne exponovaný akt bakchantky, ktorej žiarivá figúra je situovaná do zlatého rezu (umelec pravdepodobne videl obraz „Bakchantka“ od Júliusa Bencúra z roku 1881), až dodatočne si uvedomí, že do neskutočného sveta prenikajú autorovi súčasníci. Pitoreskný ansámbel boha Bakcha vychádza z lesnej húštiny a stretáva sa s dedinčanmi v šarišskom kroji, od ktorých sa necháva ponúkať vínom a hroznom. Témou diela je moralita plynúca z bezkonfliktného prijatia opojnej vízie vidiečanmi. Pozoruhodným detailom je malý satyr v popredí v podobe cigánskeho chlapca. Nie je vylúčené, že naše dielo má súvis s Jordaensovými barokovými kompozíciami na tému satyra v sedliakovom príbytku.
Jozef Ridilla

Návštevnosť:  
© 1956 - 2020 Všetky práva vyhradené pre Šarišská galéria v Prešove